Pri rešpektujúcej komunikácii ide o vzájomné rešpektovanie oboch účastníkov komunikácie. Tak ako očakávame, že dieťa sa bude k dospelému správať korektne a eticky, rovnako sa to očakáva aj od dospelého smerom k dieťaťu. Dospelý nie je v pozícii autority, ktorá prikazuje, zakazuje a má v rukách všetku moc nad dieťaťom, má možnosť ho trestami alebo odmenami priviesť k správaniu, aké chce.
Rešpektujúca výchova nie je o vedení k poslušnosti, ale k rozvoju samostatnosti a zodpovedného správania.
Tlak na poslušnosť vedie k plneniu príkazov autorít, čo má za následok poslúchanie autorít aj v budúcnosti, dospelosti. Dieťa sa nenaučí byť zodpovedné za svoje konanie, naopak, zodpovednosť prenecháva autorite. V kritickom období môže mladý dospelý podliehať „nevhodným“ autoritám (negatívny vodca), napr. v rámci „partie“. Vynucovanie si poslušnosti k autorite vedie k závislosti na autorite a nesamostatnosti (alebo naopak k negativizmu a rebélii).
Základom rešpektujúceho prístupu je férovosť zo strany dospelého k dieťaťu (a vice versa). Dospelý zdôvodňuje svoje požiadavky, vedie dieťa k ich zvnútorneniu v diskusii, komunikuje s dieťaťom o vhodnom správaní. Netrestá (ale ani nepodmieňuje správanie odmenami, vyhrážkami alebo prísľubmi), v prípade pochybenia hľadá spolu s dieťaťom nápravu a zlepšenie do budúcnosti, vypočuje si návrhy dieťaťa, komunikuje mu zameranie na zlepšenie, nie riziko trestu.
Rešpektujúci prístup znamená aj to, že dospelý akceptuje emocionálny stav dieťaťa (hnev, strach) – nesnaží sa ho potláčať, ale pomáha dieťaťu nájsť cestu k vyriešeniu situácie.
Cieľom je zvnútornenie etického rozmeru správania – teda nekonať na základe odmeny alebo trestu, ale preto, že je to správne a zmysluplné.