Induktívne – objavné vzdelávanie

Pri osvojovaní novej problematiky deti dostanú základné informácie alebo riešia propedeutické úlohy alebo problémové úlohy, na základe ktorých postupne samy objavujú nové zákonitosti, postupy, princípy. Ide o opačný postup ako pri deduktívnom vzdelávaní, keď sa najprv vysvetlí pravidlo, algoritmus, ktorý sa potom (mechanicky) precvičuje.  Pri objavnom vzdelávaní si žiaci osvojujú pravidlá aktívnym spôsobom – nie sú pasívnymi prijímateľmi informácií, ale naopak, spoluvytvárajú ich.

Sofistikované úlohy a redukcia mechanických aktivít

Pri precvičovaní osvojovaných postupov sa aplikujú úlohy, ktoré stimulujú vyššie úrovne myslenia (zložené, viackrokové úlohy, úlohy doplnené heslom, kombinované úlohy). Vychádza sa pritom z potreby dostatočnej kognitívnej stimulácie nadaných detí.

Rozšírenie, prehĺbenie, obohatenie obsahu

Okrem špecifických predmetov (napr. obohatenie, šachy, kolokviuim) a zvýšenia dotácie hodín v niektorých predmetoch (napr. matematika, fyzika) sa aj obsah samotných predmetov prispôsobuje záujmu žiakov a ich momentálnym zručnostiam a vedomostiam. Informácie sa preberú viac do hĺbky alebo do šírky. Častokrát aj samotní žiaci zdieľajú svoje vedomosti so svojimi spolužiakmi, čo je na vyučovaní podporované.

Dôraz na proces vzdelávania

Učenie je efektívne, ak je radostným procesom poznávania okolitého sveta. Dieťa sa učí rado, ak pri učení robí zaujímavé aktivity a ak nie je ohrozované hodnotením. Vtedy je dieťa vnútorne motivované k učeniu (chce poznávať). Výsledok (naučenie sa) je prirodzeným dôsledkom takéhoto procesu učenia. Opakom je dôraz na výsledok, výkon (vtedy nie je dôležité, či je proces učenia zaujímavý, podnetný, príjemný, či je robený pod tlakom, vynucovaný, podstatný je len výsledok).

Učenie je celoživotným procesom a preto považujeme za dôležité, aby sa deťom spájal s príjemnými zážitkami (a postupne aj s vnútornou motiváciou aj pre menej pútavé oblasti – dieťa sa v tomto prípade učí, pretože vie, že je to preň potrebné a snaží sa učenie si spríjemniť).

Akceptácia prirodzeného vývinu v osvojovaní nových zručností a vedomostí

Deti sú rôzne a aj keď patria do skupiny intelektovo nadaných, osvojujú si rozličné vedomosti a zručnosti rôznym spôsobom a tempom. Intelektové schopnosti sú len jedným z predpokladov učenia, do tohto procesu vstupuje množstvo iných faktorov: vnútorných (napr. schopnosti, motivácia, záujem, koncentrácia pozornosti, nálada, zdravotný stav) a vonkajších (napr. učebné prostredie, rušivé faktory, očakávania okolia, učebný obsah, čas) – a to buď pozitívne (smerom k učeniu) alebo negatívne (smerom od učenia).

Dieťa na osvojenie nového potrebuje podmienky a čas. Neočakávame, že nové informácie a zručnosti nadobudne okamžite. Niekedy je vhodnejšie počkať, kým sa dieťa dostane do štádia, že na nové zručnosti „nabehne“. V tomto procese mu poskytujeme spätnú väzbu, umožňujeme mu získavať skúsenosti a nechávame ho v procese učenia.

Napríklad pri osvojovaní násobilky niektoré deti pochopia koncept takmer hneď, iné potrebujú týždne alebo dokonca mesiace, kým dôjde k automatizácii. Až v období, kedy už očakávame nadobudnutie danej zručnosti (t.j. naučenie danej zručnosti), pristupujeme k intenzívnejším intervenciám, zameraným na nadobudnutie danej zručnosti (napr. doplnkové úlohy v spolupráci s rodičmi).

Učenie sa pomocou chýb

Chyby sú dôležitou súčasťou prirodzeného procesu učenia sa. Je dôležité vedieť, prečo je niečo nesprávne alebo prečo to nefunguje práve takto. Len tak môžeme  dospieť k tomu, ako a prečo to funguje správne. Nadané deti majú často problém s prijímaním chýb, považujú ich za zlyhanie. Preto niekedy aj zámerne vytvárame vo vyučovaní také situácie, pri ktorých nastane chyba alebo nesprávne riešenie. Chyba sa potom analyzuje a využíva v ďalšom procese učenia.

Samozrejme, keď ide o situácie, kde dochádza k overovaniu vedomostí a zručností (u ktorých už očakávame, že by mali byť zvládnuté), vedieme deti k tomu, aby podali čo najlepší výkon. Ak napriek tomu dôjde k chybám, spoločne ich zanalyzujeme a navrhneme postup, ako sa vedomosti a zručnosti doučiť.

Bezpečné učebné prostredie

Je to pozitívne prostredie, v ktorom prebieha príjemný a prirodzený proces učenia. Ide o prostredie, kde dieťa necíti tlak a ohrozenie:

• dôraz je kladený na snahu, zapojenie, odvahu na prekonávanie prekážok,
• chyby sa vnímajú ako prirodzená súčasť učenia a prostriedok ďalšieho rozvoja,
• je zamerané na sebazlepšovanie, nadobúdanie nových skúsenosti, vedomostí, zručností – nie na získanie dobrého hodnotenia,
• nie je prítomný tlak na rýchlosť, výkon, bezchybnosť, hodnotenie,
• orientuje sa na zvládanie (nie na výsledok),
• aktivity sú realizované s nadšením, zvedavosťou, túžbou po poznaní (vysielačom nadšenia je učiteteľ),
• uplatňuje sa rešpektujúci prístup a nenásilná komunikácia

Bezpečné učebné prostredie je nekonkurenčné. Nie je zamerané na podanie lepšieho výkonu, ako spolužiaci. Spolužiaci sa nevnímajú ako konkurencia, ale ako spolupracujúci. Nie je súťaživé (ak sa realizuje súťaž, tak zameraná na zábavu a spoluprácu), neporovnávajú sa žiaci na základe výkonu. Učenie sa nepodmieňuje vonkajšou motiváciou (výhody, známky, tresty).

Zameranie na snahu a prekonávanie prekážok

Nadané deti majú často pocit, že ich práca musí byť bezchybná. Súvisí to s inklináciou nadaných k dysfunkčnému perfekcionizmu, v dôsledku ktorého sa radšej vzdajú práce na úlohe alebo procesu učenia, pretože sa chcú vyhnúť prípadnému zlyhaniu a neúspechu. Nadané deti sú tiež často zvyknuté, že učenie ide rýchlo a bez námahy a že vynaloženie námahy svedčí o neschopnosti a nie o prirodzenom učení sa.

Vo vzdelávaní preto realizujeme situácie, pri ktorých postupne získavajú pozitívne skúsenosti s prekonávaním prekážok a vynaložením úsilia. Učíme ich robiť chyby, odhadovať, zdravo riskovať, skúšať rôzne možnosti a spôsoby, oceňujeme aj pokusy, nevedúce k správnemu riešeniu, učíme ich odolávať stresu aj vyrovnať sa  s neúspechom. Nechválime deti za rýchlosť ani za bezchybnosť, naopak oceňujeme, ak sa im podarí zdolať náročnú úlohu, pri ktorej vynaložili úsilie a čas.

Toto všetko je samozrejme možné len v bezpečnom učebnom prostredí.

Postupné učenie a výber priorít, uprednostňovanie obsahu pred formou

V procese vzdelávania sa sústreďujeme na podstatu a postupné osvojovanie zručností. Robíme tak preto, aby učenie prebiehalo prirodzene, s vnútornou motiváciou, aby sa dieťa v danej zručnosti rozvíjalo, aby sme toto učenie nebrzdili tlakom na veci, ktoré v tomto procese nie sú v danom čase podstatné.

Pre ilustráciu uvádzame niekoľko príkladov:

Ak rozvíjame verbálnu tvorivosť, zaujímame sa o to, aký príbeh dieťa napísalo. Ak dieťa ešte nemá zautomatizovaný pravopis, nepovažujeme za podstatné, aby bol  sloh napísaný bezchybne. Ak ešte nemá osvojenú formálnu úpravu, nepovažujeme za podstatné, aby bol sloh napísaný krasopisne. Ak je to vhodné, upozorníme vecne na chyby alebo úpravu, ale oceňujeme predovšetkým zaujímavé momenty slohovej práce.

Ak riešime problémovú matematickú úlohu, sústredíme sa na to, aké postupy dieťa použilo. Nepovažujeme za podstatné, aby bolo riešenie úhľadné, aby dieťa napísalo rovnicu alebo dlhoslovnú písomnú odpoveď. Oceníme, ak dieťa k vyriešeniu uplatnilo snahu (hoci aj vo forme doškrtaných pokusov) a prekonalo prekážky (zdolalo náročnú úlohu).

Pre dieťa a ani pre nás v týchto momentoch nie je dôležitý vzhľad (forma), ale obsah. Na riešenie formy realizujeme zámerné aktivity a rešpektujeme prirodzený vývin dieťaťa.

Podpora rôznych riešení

Neočakávame, že dieťa bude riešiť úlohu jediným spôsobom. Naopak oceňujeme, ak dieťa navrhuje vlastné spôsoby, ak uplatňuje vlastnú tvorivosť. Ak očakávame, aby úlohu riešilo konkrétnym spôsobom, pripravíme také úlohy, aby preň bol takýto spôsob efektívny.

Napríklad, ak chceme žiaka naučiť robiť zápis slovnej úlohy, nenacvičujeme to pri jednoduchých úlohách, ktoré vyriešia v hlave. Naopak, predložíme dlhú a zložitú úlohu. Deti zistia, že v takýchto prípadoch je zápis užitočný a vidia v ňom zmysel.